Na záver niekoľko príbehov zo života psíkov:
Z anglického originálu (An Unnamed Story) preložila Ing. Lotta Blaškovičová
N epamätám si veľa o mieste, kde som sa narodil. Bolo to stiesnené a tmavé miesto a ľudia sa s nami nikdy nechodili hrať. Pamätám si mamu a jej mäkkú srsť, ale bola často chorá a veľmi chudá. Mala len veľmi málo mlieka pre mňa a mojich bratov a sestry. Pamätám si, že mnohí z nich umreli a veľmi mi chýbali.
Pamätám si na deň, keď ma zobrali od mamy. Bol som veľmi smutný a vystrašený, moje mliečne zuby sotva vyrástli a naozaj som ešte mal byť pri mame, ale ona bola taká chorá a ľudia stále hovorili, že chcú peniaze a ide im na nervy ten neporiadok, čo ja a moja sestra robíme. Tak nás dali do klietky a vzali na neznáme miesto. Iba nás dvoch.
Chúlili sme sa k sebe a boli sme vystrašení; stále nás nikto neprišiel ani len pohladkať. Toľko nových objektov, zvukov a pachov! Sme v obchode, kde je veľa rôznych zvierat! Niektoré pištia, iné miaukajú, ďalšie pípajú. Moja sestra a ja sme natlačení v malej klietke. Počujem tu aj iné šteniatka. Vidím ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú, páčia sa mi „malí ľudia“ - deti. Vyzerajú tak milo a smiešne ako keby sa chceli so mnou hrať. Celý deň ostávame v malej klietke; niekedy protivní ľudia buchnú do skla a vyľakajú nás. Často nás vyberú von, aby nás ukázali ľuďom. Niektorí sú jemní, iní nám spôsobujú bolesť; vždy počujeme „ach, aké sú rozkošné, chcel by som jedno!“ ale nikdy si nás nikto nevezme.
Moja sestra umrela minulú noc, keď bola v obchode tma. Položil som si hlavu na jej jemnú kožušinku a cítil som, ako život uniká z jej malého chudého tela. Počul som ich hovoriť, že bola chorá a že by ma mali predať za zníženú cenu, aby som čo najskôr opustil obchod. Myslím, že moje tenké zavytie bolo jediným prejavom smútku nad mojou sestrou, lebo jej telo ráno zobrali von z klietky a zakopali.
Dnes prišla jedna rodina a kúpila si ma! Och, štastný deň! Je to milá rodina. Naozaj, naozaj ma chcú! Kúpili mi misku a krmivo a malé dievčatko ma drží nežne v náručí. Mám ju tak rád! Mamka a tatko vravia, že som milé a dobré šteňa! Dostal som meno Angel, čiže Anjelik. Rád olizujem mojich nových ľudí. Rodina sa o mňa vzorne stará, majú ma radi a sú nežní a milí. Jemne ma učia, čo je správne a čo nie, dávajú mi dobré jedlo a veľa lásky. Snažím sa iba zavďačiť týmto úžasným ľuďom. Mám veľmi rád malé dievčatko a rád sa s ním hrám a naháňam.
Dnes som bol u veterinára. Bolo to zvláštne miesto a ja som sa bál. Dostal som nejaké injekcie, ale moja najlepšia kamarátka, malé dievčatko, ma jemne držala a povedala, že to bude v poriadku. Tak som sa upokojil. Veterinár musel povedať niečo smutné mojej milovanej rodine, lebo vyzerali strašne nešťastní. Začul som niečo ako „silná displázia kĺbov“ a niečo o mojom srdci... Počul som veterinára zašomrať niečo o „tiežchovateľoch“ a že moji rodičia určite neboli testovaní. Neviem, čo to všetko znamená ale bolí ma vidieť moju rodinu takú smutnú. Ale stále ma ľúbia a ja ich mám stále veľmi rád.
Už mám 6 mesiacov. Vo veku, keď sú iné šteniatka silné a bláznivé, mňa hrozne bolí čo len sa pohnúť. Bolesť nikdy neprestáva. Bolí ma behať a hrať sa s mojím milovaným dievčatkom a ťažko sa mi dýcha. Snažím sa zo všetkých síl byť silným šteniatkom, akým by som mal byť, ale je to také ťažké! Láme mi srdce, keď vidím dievčatko také smutné a keď počujem mamku a tatka hovoriť, že „asi už nastal ten čas“. Niekoľkokrát som bol na tom mieste u veterinára a správy nikdy neboli dobré. Vždy hovoria o „dedičných problémoch“.
Ja predsa chcem len cítiť teplé slnečné lúče a behať, hrať sa a túliť k mojej rodine!
Minulá noc bola najhoršia. Bolesť bola mojou stálou spoločníčkou. Teraz ma už bolí aj postaviť a napiť sa. Keď sa chcem postaviť, môžem len skučať od bolesti.
Zobrali ma naposledy do auta. Všetci sú takí smutní a ja neviem prečo. Bol som zlý? Snažil som sa byť dobrý a mať všetkých rád; čo som spravil zle? Och, len keby tá bolesť pominula! Keby som len mohol osušiť slzy môjho dievčatka! Vystrčím jazyk aby som jej olizol ruku, ale môžem len zaskučať od bolesti.
Stôl u veterinára je taký studený. Tak veľmi sa bojím. Všetci ľudia ma objímajú a hladkajú. Plačú do môjho kožúška. Cítim ich lásku a smútok. Podarilo sa mi jemne obliznúť ich ruky. Ani veterinár nevyzerá dnes tak prísne. Je jemný a cítim akúsi úľavu. Dievčatko ma nežne drží a ja jej ďakujem za všetku lásku, čo mi dala. Cítim jemné pichnutie v prednej labke. Bolesť začína ustupovať. Cítim ako na mňa prichádza pokoj. Teraz jej môžem nežne olízať ruku. Začínam vidieť sny, vidím prichádzať moju mamu a mojich bratov a sestry na vzdialenom zelenom mieste. Vravia, že tam nie je bolesť, iba pokoj a štastie. Dávam mojej rodine zbohom jediným spôsobom ako viem - slabým zavrtením chvosta a pritúlením sa. Dúfal som, že s nimi strávim veľa, veľa mesiacov, ale nebolo mi to súdené. „Viete“, povedal veterinár, „šteniatka v pet-shopoch nepochádzajú od etických chovateľov“.
Bolesť teraz ustáva a ja viem, že prejde veľa rokov, kým uvidím moju milovanú rodinu zas.
Keby sa to len bolo všetko udialo inak!
Tento príbeh sa môže kopírovať a publikovať v nádeji, že to zastaví neetických chovateľov a tých, čo chovajú psov len pre peniaze a nie zo snahy čo najviac pomôcť plemenu.
Copyright 1999, J. Ellis
Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým " zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: " Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu.
Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci, venoval si sa viac svojej kariére a aj hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval.
Ona, teraz tvoja žena, nie je " psíčkarka" , ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som sa jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju.
Bola som štastná, pretože ty si bol štastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôna a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu času zavretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa " zajatcom lásky" . Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, kedy keď sa ťa iní pýtali, či máš psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných rokoch už len povieš " áno" a zmeníš tému.
Už nie som " tvoj pes" , ale " iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná rodina.
Bola som vzrušená z cesty autom až kým sme prišli k zvieraciemu útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal: " Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s " papiermi" . Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z môjho obojku, keď kričal " Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa so mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín, a teraz mám jeden aj ja.
Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a predsa si neurobil žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou a povedali " Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Zo začiatku som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som.
Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou uličkou do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť.
Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako ako som teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som " Ako si mohol?" Možno preto, že rozumela mojej psej reči, povedala: " Je mi to tak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca, zabezpečiť aby som išla na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje " Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na teba mysliet a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť.
Koniec
Poznámka autora: Ak vám článok " Ako si mohol" vohnal slzy do očí tak ako mne, keď som ho písal, je to preto, lebo tento príbeh je založený na osudoch miliónov zvierat, ktoré umierajú každý rok v amerických útulkoch. Vítaná je snaha všetkých, čo by chceli článok ďalej šíriť pre nekomerčné účely, pokiaľ pripisujú poznámku s autorským právom. Prosím, použite ho na vzdelanie ľudí na svojich webových stránkach, v časopisoch, na informačných tabuliach útulkov a veterinárnych ošetrovní.
Ďakujem, Jim Willis
Tieto príbehy som sem dala preto, lebo chcem návštevníkom mojej stránky ponúknuť niečo na zamyslenie.
Chcem aby sa ľudia zamysleli nad pocitmi svojho psíka a aby sa mu snažili porozumieť tak ako sa on snaží porozumieť nám, ľuďom. Milujme ich tak ako oni milujú nás už od nepamäti.
A bol pes
Akonáhle bol pes hotový, oblizol božiu ruku a Pánboh ho pohladil vľúdne po hlave.
„Čo by si si prial, pes?“
„Chcel by som bývať tu v nebi a líhať na rohožke pred tvojimi dverami.“
„To nejde, nepotrebujem psa. V nebi nie sú zlodeji. Som unavený, 5 dní som pracoval a je čas na oddych. Ty, pes, si môj majstrovský kúsok, koruna završujúca dielo. Je dobre, že mi už nezostala žiadna práca. Umelec by nemal prekročiť svoju inšpiráciu. Keby som pokračoval ďalej, už by som asi vyrábal nepodarky. Choď pes, choď na zem a buď šťastný.“
Pes sa zamyslel: „A čo budem na zemi robiť, pane?“
„Budeš piť, jesť, behať a strážiť.“
Pes sa zamračil.
„Čo ešte chceš?“
„Teba, môj pane. Nechceš ísť tiež na zem?“
„Nie, nie, pes. Nebo a hviezdy mi celkom stačia.“
Pes zvesil hlavu a šiel svojou cestou. Ale iba kúsok a potom sa vrátil.
„Bože, keby si mi teda mohol dať nejakého pána, takého ako si ty.“
„To nejde. Čo je hotové, je hotové. Moja dnešná práca je skončená. Keby som dnes ešte niečo robil, určite by sa to nepodarilo!“
„To nevadí“ povedal pes „keď sa nepodarí, len nech ho budem môcť nasledovať všade, kam pôjde a ležať mu pri nohách, keď si sadne.“
A Pánboh pochopil, že takú veľkú prosbu by mal vyplniť. Šiel späť do ateliéru a vytvoril človeka. Človek sa naozaj nepodaril, ale pes je aj tak šťastný a spokojný.
Prevzaté so stránky www.thairidgeback.sk
